žurnalista a prozaik pre deti aj dospelých

Študoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK. V rokoch 1990—1992 pracoval ako reportér v tínedžerskom týždenníku Kamarát, kde uverejňoval aj jeden z prvých periodických fotoseriálov na Slovensku. Od roku 1992 pracuje ako reportér v denníku Nový čas. Žije v Bratislave.

Roku 1994 debutoval svojráznou knižkou próz Nedorozumenie, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Táto útla knižka obsiahla veľkú tematickú šírku, s hlbokým záberom do života často bizarných postavičiek a situácií je originálna, moderná štýlom. Nepopierateľný je surrealistický akcent, tajomstvo, nepochopiteľnosť ľudskej spoločnosti akoby z pohľadu naivnej kamery dáva poviedkam noblesný výraz vysokej poézie (V. S. Maťuga). Debut prekvapujúco spája svet reality s fantazijným a imaginárnym. Je koncepčne i umelecky vyprofilovaný. Všetci literárni kritici sa zhodli na tom, že do slovenskej literatúry vstúpil touto prvotinou nevšedne nadaný prozaik. Poviedka z debutu Rozhovor s Máriou vyšla v antológii Dúšok jedu. Kritik Martin Kasarda dal Kollára generačne na jednu platformu s Petrom Macsovszkym a Pavlom Rankovom, povedal o nich, že pracujú s tajomnom, neistotou a čiernym smiechom, virtualizáciou reality či presnejšie vytváraním realít. Ďalšie prózy z prvotiny Gaj a Odkaz vyšli v angličtine v mesačníku Slovak Literary Review a v nemčine v rakúskom časopise pre literatúru a kultúru Lichtungen (Graz, 1998).

Ako reportér bol roku 1997 ocenený Cenou za reportáže, ktorú mu udelil Slovenský literárny fond.

Roku 1998 vydal Kollár druhú knihu próz Medený vlas , ktorá sa opäť stretla so spontánnym prijatím kritiky, ako povedal Jozef Bžoch, za Kollárovými textami necítiť umelecké konštrukcie, habkanie či postupy vyrátané na efekt. Treba podčiarknuť, že všetci vyzdvihli jeho hru s fantáziou, schopnosť zaujať čitateľa, nenudiť, vrhnúť sa do tajomných zákutí alegórie – a to všetko vďaka autorovej neohraničiteľnej kreativite a invencii. Jozef Kollár potvrdil, že vysokú latku, ako si postavil v debute, nemieni podliezať. Roku 1999 napísal knihu reportáží Barnabáš sa dotkol neba , v ktorej spracoval príbehy výnimočných ľudí – 35 osobností. Vzápätí vydal knihu poviedok Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila (2000). K päťdesiatinám Mira Žbirku pripravil s jubilantom knihu rozhovorov Meky (2002), ktorá vyšla aj v českom jazyku. Pre najmenšie deti napísal knižku s vyťahovacími listami Vymaľuj si ma a dobásni (1995), rozprávky Srdce čiernej labute (2001) a bláznivú knihu o duchoch a dušíkoch Ponpia a Piapon (2003). V rokoch 1988—1990 vydal s výtvarníkom Petrom Stankovičom štyri zošity komiksov pre deti Mestečko pod lopúchom . Bol autorom textu k fotoseriálu (foto Renáta Čanigová) Bez nás to nejde v časopise Kamarát 1990/1991.

Tvorba

Niekoľkoročná úspešná dráha reportéra a bohaté skúsenosti so slovenskou životnou realitou.

VIAC

Chcete sa niečo spýtať?

V prípade otázok ma neváhajte kontaktovať.

Kontaktujte ma