Spodobovanie (2023)

Príbehy poviedok, o ktorých autor tvrdí, že sa nestali, môžu byť rozhľadenému pozorovateľovi niektorých udalostí z nášho blízkeho i vzdialenejšieho sveta podozrivo povedomé. Autor o tom od začiatku ich vzniku vie. Výsledkom sú jedinečné príbehy a ich „spodobovanie“ s často až absurdnými rozmermi. Podobne ako spoluhlásky vytvárame medzi sebou páry, spájame sa, dozrievame, prispôsobujeme jeden druhému a napokon v osamelosti dožívame. Natíska sa otázka – sme to vôbec ešte my? Podarilo sa nám v občasnej eufórii prekročiť vlastný tieň, alebo to bol už tieň niekoho iného? Nová kniha próz Jozefa Kollára je aj o tom, čo ľudskému spodobovaniu nevyhnutne predchádza.

Finalista (2017)

14 poviedok z rôznych prostredí s určitou dávkou absurdity, čierneho humoru a prekvapivých koncov.

V každej poviedke čitateľa zavedie do iného sveta, v ktorom hrá ľudský faktor dôležitú úlohu. No popritom niekedy nezabúda ani na primeranú dávku humoru.

55 minút medzi životom a smrťou (2015)

Príbehy ľudí, ktorí sa rôznymi spôsobmi v rokoch 1948 – 1989 snažili emigrovať na Západ.

Dvojnásobný majster ČSSR v cyklistike Robert Hutyra sa v roku 1983 rozhodol s rodinou opustiť republiku. Nebolo to jednoduché rozhodnutie, no po odmietnutí spolupráce s Štb, pociťoval zo strany vládnucej triedy šikanu a navyše v socialistickom zriadení, kde všetko patrilo všetkým a nikto nebol za nič zodpovedný, nemohol rozvinúť svoj podnikateľský talent.

Na cestu za železnú oponu si vybral teplovzdušný balón. Veľké dobrodružstvo sa odohralo v noci zo 6. na 7. september. Keď ich zachytila pohraničná hliadka, boli už v bezpečnej výške a po 55 minútach zosadli v rakúskom vinohrade blízko dedinky Falkenstein.

Spôsobov ako uniknúť železnú oponu bolo viacero. Nie všetky mali šťastný koniec. Autor v druhej časti knihy podáva svedectvo nielen o útekoch cez našu hranicu, ale aj o útekoch cez Berlínsky múr, ktorý bol desaťročia symbolom rozdelenia nemeckého národa.

Bol som detský špión (2011)

Strhujúci príbeh detí vycvičených a nasadených na špionáž, napísaný podľa skutočných udalostí, je smutným svedectvom o praktikách totalitného režimu. Dnes už päťdesiatnik Pavel K. sa v spomienkach, ktoré vyrozprával autorovi knihy, vracia do svojho detstva na juhu Slovenska a do čias, keď si ho ako chlapca vyhliadla kontrarozviedka Ministerstva obrany ČSSR za účelom špionáže. „Otcom“ zvrhlej myšlienky detských agentov bol pražský psychológ, ktorý tvrdil, že na sledovanie a odpočúvanie vládnych špičiek sú deti vo veku od 9 do 14 rokov najlepší materiál. Operovali doma i v zahraničí. Výcvik sa skončil až v roku 1985 kvôli nedostatku peňazí. Po Nežnej revolúcii sa všetky materiály týkajúce sa výcviku detí skartovali. O tom, či detskí agenti skutočne boli, sa nezachoval dôkaz, ale to ešte neznamená, že ak nie je dôkaz, nič sa to nestalo.

Musíme to prežiť (2010)

Príbehy v tejto knihe sa skladajú z 13 textových obrazov, akéhosi leporela pre dospelých, z ktorých každý je uzatvorenou, často absurdnou, ale vonkoncom nie až takou vzdialenou výpoveďou o našom reálnom svete.

Takto charakterizuje svoju novú knihu sám autor, úspešný novinár a spisovateľ.

Presne takéto sú napínavé, neuveriteľné, často až drásajúce príbehy v poviedkach, napr. Saxofón, Sťahovanie otca, Osem sekúnd, Keď vypnú prúd, Tak ju zabi – až po spolužitie s transvestitom v poviedke On je niekto iný…

Žena v koberci (2004)

Najnovšia zbierka próz obsahuje pätnásť poviedok, medzi nimi napríklad Havária, Smeti, Mŕtvi údery nevracajú, Skratka alebo Nevera po našom, Hra, Siráno, Zabudli sme na niečo?, Ruka, Jej + Jeho, Smútok za matkou…

Bol som tá smrť, ktorá stála pri dverách a zvonila (2000)

Zbierka pätnástich poviedok Jozefa Kollár je plná ľudských osudov, lásky, sexu, smrti…

Medený vlas (1998)

Medený vlas je súborom viac ako tridsiatich krátkych poviedok, z ktorých niektoré sa objavili aj v autorovej prvotine. Na malej (často dvojstranovej) ploche sa v nich odohrávajú každodenné príbehy obyčajných ľudí, ktorých námety prezrádzajú blízkosť s Kollárovou žurnalistickou praxou. Jednoducho stavané príbehy prekvapujú pointou derúcou sa spod návalu bežných príhod a v rozprávaní postáv ožívajú sny, symboly a znamenia. Jozef Kollár si naplno uvedomuje, že keď sa na bežnú udalosť pozerá z neobvyklých uhlov pohľadu, dostáva magické čaro.

Nedorozumenie (1994)

Táto útla knižka obsiahla veľkú tematickú šírku, s hlbokým záberom do života často bizarných postavičiek a situácií je originálna, moderná štýlom. Nepopierateľný je surrealistický akcent, tajomstvo, nepochopiteľnosť ľudskej spoločnosti akoby z pohľadu naivnej kamery dáva poviedkam noblesný výraz vysokej poézie (V. S. Maťuga). Debut prekvapujúco spája svet reality s fantazijným a imaginárnym. Je koncepčne i umelecky vyprofilovaný. Všetci literárni kritici sa zhodli na tom, že do slovenskej literatúry vstúpil touto prvotinou nevšedne nadaný prozaik.