Raňajky s Dalím

Na poli bolo horúco, na slnku možno aj tridsaťpäť stupňov. Povedal to Mišo Juhásik. Tatenko sa z hrnčeka napil vody, v ktorej plávala osa. Všimol si ju až vtedy, keď sa mu liala do hrdla a už nič nezmohel. Rýchlo ju chcel vypluť, ale sviňa, stihla mu pichnúť v krku žihadlo. V momente opuchol a začal sa dusiť. Zachránil ho náturista Kazimír Konečník, ktorý sa pri poli učí lietať. Krídla má polepené z husacieho a slepačieho peria. Z diaľky vyzerá celkom jak nebohý Imro Kukač v poflekovanom kabáte. Kazimír pohotovo chytil klinec, čo ležal na zemi a tatenkovi prepichol dierku pod krkom. Konečne mohol dýchať. Hneď mu pripomenul, že sa tretíkrát narodil, asi to urobil preto, aby mu bol tatenko vďačný. Tatenko sa ho opýtal, prečo tretíkrát. Kazimír odpovedal že ešte nikoho do krku nepichol a tak ho pokojne mohel aj zabit. Tatenko nám povedal, že nás videl spomalene, ako sme sa nad ním skláňali a počul zvony. Ale my v kostole zvony nemáme, tak neviem, odkiaľ ich mohol počuť. Nič ho nebolelo, len sme sa mu vzďalovali. Môj mladší brat Paľo mu nalial na prepichnutý krk trochu slivovice, aby nechytil infekciu.

– Na krku není nič hodna, – šepol tatenko a zovrel fľašu ako záchranné koleso. Boli sme šťastní, šak už tu nemusel byt.

Slepačí pilot Kazimír Konečník žije na Dolnej Poljamke, v dvojizbovom dome na konci dediny. Pol kilometra od Honzu Menšíka z Moravy. Dom má z nepálených tehál, nikdy ho neomietol. Nemal na to peniaze, ani motiváciu, ale prednostne to prvé. Keby mal peniaze, bola by aj motivácia a preto omietnutie domu považuje za prízemné. Chová kozy. Má ich desať, jednu mu vraj roztrhali vlci, takže ich je už len deväť. Nikto tu ale vlka jakživ nevidel. Možno kozu strhla smečka túlavých psov. Konečník sa aj napriek povzbudivému priezvisku neoženil. Alebo práve kvôli nemu. Šak volať sa Konečníková alebo Trubirohová, ako naša tetka ze Záhoria, zas není až taká výhra.

– Kazimír iné kozy ako tie svoje nikdy nevidel, – povedal raz tatenko a potom sa  usmial.

Konečník  je nízky, má riedku bradu a špicatý nos. V lete aj v zime nosí červenú pletenú čiapku s brmbolcom, ktorý bol niekedy asi biely. Vychádzajú z neho kúsky bavlny jak pokrútené červíky. Vo vysokej tráve pripomína trpaslíka zo sádry. Na rozdiel od neho chodí ešte aj v novembri bosý, nezastaví sa ani na chvíľu a pritom rozhadzuje vychudnutými rukami ako dvomi hrabľami. Pripomínajú dopravníky žacieho stroja. Neviem, ako by ho Ali namaľoval. A ešte aj smrdí po kozlacine. Všetky ovce idú po ňom.

– Kto sa ponáhľa, ten dobehne nešťastie, a kto ide pomaly, dobehne nešťastie jeho, – filozofuje Kazimír nad stále šokovaným tatenkom. Pritom sa neustále šúcha rukami na hrudi, akoby chcel vzlietnuť. Smeje sa vysokých tóninách.

– Som Konečník, ako to, čo ti visí, odstrihni si.

Vzápätí trochu zvážnie.

– Vieš, ako si zapamätám výrobné číslo tohto traktora? Je to Stalinec S-2, na pohon benzínový. Vyrobili ho v Čeľjabinsku. Na Urale. Vieš? Nevieš? Aj tak umreš! Jednotka, tá je jasná, osmička je číslo na šachovnici a tridsaťtri na druhú je 1089,  – povie Konečník a čaká. Keď sa nedočká žiadnej reakcii, tak pokračuje.

– Alebo by sa to dalo aj takto: Počet dní v roku je 365.  Ak od tohto čísla odpočítame 161, zostane nám 264 a keď 264  delíme dvoma, zostane nám 132. Toľko rokov sa dožijem a to je aj tvoja ešpézetka. A písmená pred ňou – MLL? Mladosť, láska, lúbosť. Láska a lúbosť, aby to malo zmysel. Vidíš, a takto jednoducho si zapamätám značku traktora, – vysvetlí a zdvihne zo zeme prezreté jablko. Dá si ho k uchu a zahŕka s ním ako s detskou hrkálkou.

– Každý tvor je individuálny. Teraz poďme za slnkom, pokiaľ žijeme, – povie a ide na miesto, kde dopadajú na zem slnečné lúče najsilnejšie. Ideme za ním a ani nevieme, prečo. Na slnku si sadne do indiánskeho posedu a položí si ruky vedľa seba. Prisadneme si k nemu. Napadne mi, že musíme vyzerať ako svedkovia Konečníka a nenápadne sa usmejem.

– Aspoň si chvíľu oddýchneme od roboty, keď už nič,  – pošepne mi brat Paľo.

– Máte niečo so srdcom a ani o tom neviete, – pozrie sa na mňa Kazimír zamyslene. Nečaká odpoveď.

– Všetky vedy by bolo treba prepracovať. Veríš, či neveríš, na slnku je oheň a v zemi žijú ľudia.

– A neudusia sa? – snažím sa odľahčiť situáciu, ale Konečník ma nepočuje. Alebo sa tvári, že ma nepočuje.

– Nejedz tie slivky, ešte sú zelené, – upozorní Paľa, ktorý sa chystá zahryznúť do ovocia. Ihneď slivku pustí a odhodí ju do vysokej trávy.

Konečník sa zadíva do slnka. Snaží sa mať čo najviac otvorené oči a pritom nežmurkať.

– Archimedes povedal: dajte mi pevný bod a ja vám zdvihnem zemeguľu. To sú blboviny. Musíme sa zaoberať tým, čo je blízko. Nesmieme páliť slamu a odpadky. Pre prírodu je vždy lepšie to, čo zhnije. Keď páliš trávu, vypáliš s ňou aj mravence, kus zeme a ešte pritom narobíš smradu ako v Carihrade. So svojím  myslením by som sa hodil do Indie, keby to bolo bližšie. Kozy mi dajú mlieko. Možno mám aj cukrovku, ale to mlieko mi robí najlepšie. Keby sa Pán Boh poradil, keď tvoril svet, inak by to dopadlo. Možno by sme sa rodili vo vajíčkach a neboli by interrupcie. Ženy majú na svete svoje miesto, niekto sa musí obetovať, –  povie Konečník a vytiahne z trávy ukazovák, na ktorý sa mu prilepila dážďovka.

– Každý na svete má svoje miesto a pohybuje sa odtiaľ  – potiaľ. Pozri na túto dážďovku, musí žiť v mokrej zemi. Všetko má svoje poslanie. Ja aj ty. Žijeme pre zvedavosť. A Dostojevskij raz povedal: keby ľudia o to dbali, mohli by urobiť na svete raj.  Také myšlienky ako Indovia mal aj Tolstoj. Ten jeho doktor Makovický sa ale zmárnil. To je zvláštne, tí samovrahovia. Najdôležitejšie  je život predlžovať, aj život zvierat a rastlín. To je umenie.

Tatenko sa snaží zhlboka nadýchnuť. Najviac, ako sa dá.

– Ideme robiť, pekné reči nás neuživia. A tebe Kazimír ďakujem, zachránil si mi život, – povie tatenko a pomaly vstáva zo zeme. Najhoršie má za sebou.

– Nuž, keď musíš, tak musíš, – precedí pomedzi zuby zamyslene Konečník a vstane z trávy. Urobí to tak svižne, akoby mal dvadsať. Zopár krídiel po ňom ostane na zemi.

Vyberieme sa k mláťačke. Kazimír chvíľu váha a potom sa rozbehne za nami.

– Zaujímam sa o UFO a už som o niečo bližšie k vysvetleniu záhady. Len potrebujem čas. More času. Predstav si, že v priestore by sme sa nemuseli opierať len o vonkajšie prostredie. V UFO je všetko založené na tlaku. Uzatvorené  je na odstredivých silách, proti sebe, aby sa nezvrtlo. Je to niečo podobné, ako odstredivé regulátory pri parných strojoch v liehovaroch. UFO má dosť pary, rýchlo sa premiestňuje po oblohe.

Krátko predtým, ako tatenko zapne mláťačku, Konečník zamáva krídlami.

– Povedal som, čo som chcel a teraz idem.

Po ceste domov mi napadlo, že som nevidel tú osu, ktorá mi skoro zabila tatenku. Nevyletela mu z hrdla, ani neskončila napichnutá na Kazimírovom drôte. Možno mu ešte stále bzučí v bruchu a on si myslí, že mu v ňom škvŕka od hladu.

Večer sme išli do krčmy. Myslel som si, že vypitá slivovica sa nám v horúčave  vyparila z hláv. No len čo sme si dali po dve pivá, boli sme otrtúlení a vláčni. Celkom ako v spomalenom filme. Krčmárka nemala náladu a tak s pohármi piva trieskala o stôl, akoby to boli zmrznuté ryby. Keď sa tatenkovi šmykla ruka, vylial na stôl štamperlík s režnou. Krčmárka ju chcela utrieť handrou, ale Honza Menšík jej ruku včas zachytil.

– Nerob, to je liek, – povedal a do mláčky z alkoholu si namočil ruku. Potom si šúchal jednu dlaň o druhú, vstrebával do nich režnú ako indulonu

Krčmárkine vlasy dnes vyzerajú ako opustené vtáčie hniezdo. Keď nemá náladu, tak nám povie, že na druhý deň neotvorí, lebo bude zavárať. Niekto povedal, že zavára aj zemiaky, ale to neviem dosvedčiť. Od vojny má strach, že nebude mať čo kotiť, tak je to, si myslím.

Pred polnocou sa v šenku pri gulečníku strhla poriadna bitka.

– Idem im pískať, – povedal už trochu chytený tatenko a  postavil sa zo stoličky. Ale to urobil strašnú blbosť! V tej sekunde schytal päsťou do nosa. Dofčil nevie od koho.

– Tak a už som dopískal, – šepol a do očí sa mu tlačili slzy. Niežeby ho niečo rozľútostilo, slzy z očú mu vytlačil ten úder jak zubnú pastu z obalu. Chcel si sadnúť, ale ani netrafil na stoličku. Paľo ho v poslednej chvíli zachytil, inak by bolo zle-nedobre. Zdalo sa mi, že po údere mu z nosa vyletela tá osa, ale nie som si tým istý na sto percent, ani na päťdesiat.

– Ako bolo v krčme? – opýta sa ma žienka, keď som sa vrátil domov.

– Šak vidíš, – odpovedal som jej a napil sa kravského mlieka. Mám ho už v krvi.

Do rána mi bolo zle od žalúdka. Asi z tej večere, možno z piva. Aj sa mi zdalo, že bolo kalnejšia ako býva a zlomené, ale smäd bol silnejší. Viac už nebudem piť. Ani na svadbe si neštrngnem režnou. Ani na kare. Na čo sa vlastne pije na kare? Na zdravie?

Nejako to bez slopanice prežijem.

Koncom augusta som odcestoval do Harmanca. Budem tam kopať tunely. Poljamka moju rodinun neuživí. Ani handlovanie s koňmi a všetky tie kulehy okolo nich, ako ich predať najlepšie, čo ma naučil starý otec Mihálik, ten z maminej strany. V novembri sa narodí môj prvý syn, možno dzífča, len aby to bolo zdravé. Nech bude, ako bude. Aj Honzo Menšík to tak povedal. Ale čo ten o tom vie? Jemu sa narodí akurát kýbel ježkov. Teda jeho červenej žene. Tvár má jak dorezanú paradajku, z ktorej sa vypleštili dve kukadlá. Pripomína mi obraz hraběnky na zámku, vo Valticiach. Videl som ho v novinách. Jej muž Honza je taký kamaz: všetko videl, všade bol. – To já tehdy… Aj prezývku má: Tojátehdy. Je to taký Siux z kopaníc. Synovi vystrúham kolísku z dreva, aj píšťaľku. Život s píštaľkou je veselší ako bez píšťaľky.

          Pred odchodom do Harmanca som požiadal tatenka s mamenkou, aby dohliadali na moju žienku. Keď bude potrebovať, tak nech jej pomôžu. Čo sa týka zásob na zimu, máme aj my dostatok, nielen krčmárka. Nemôžme vyskakovať, ale od hladu neumrem. Bravčové som vyúdil, naložil do konzerv a uložil do špajze. Postavil som ju na takom mieste, kde nesvieti slnko. Keď krčmárka nemá v lete ľad, mohla by u mňa chladiť pivo. Aspoň by sme nepili také teplé šťanky.

Harmanec je studený jak moja špajza. Možno o chlp viac. Pivo je tam ale horšie, nám vozia z Moravy uhersko-ostrožské. Harmanec je veselý názov, ako hraj mravec a  je položený vyššie ako Poljamka: o dvesto metrov nad morom. Vyrába sa tam prvý toaletný papier u nás. Ja budem kopať Čremošniansky tunel. Domáci ho volajú Harmanecký. Inžinieri hovoria, že najväčším problémom bude voda, pri kopaní začne striekať zo všetkých strán. Po dokončení bude mať štyri kilometre a sedemsto metrov. Ani v Čehách taký nemajú. Na hodinu dostanem tri koruny a dvadsať halierov. Obyčajná košeľa na Myjave stojí šesť korún. Bývam aj s inými kopáčmi v drevených domoch, volajú ich teskobaráky. Sú vlhké a k teplu majú ďaleko. Robíme celý týždeň: soboty i nedele. Spievať sa nám nechce, večer sme unavení jak kone. Domov sa dostanem raz za štvrť roka. Oznámil mi to predák, ale napokon bolo všetko inak.

Za môj skorší návrat na Poljamku môže jeden list.

V polovici novembra 1937 sa mojej žienke Alžbete narodil náš prvorodený syn Štefan. Z Harmanca na Poljanku som sa chystal až pred Vianocmi, ale ten list všetko urýchlil. Na obálke bola česká známka a pečiatka pražskej pošty. Zvedavo som list otvoril a začal ho čítať. Písmo som okamžite spoznal.

– Pozdravujem Ťa, zdravá som a kojím v Prahe, – písala  v liste z kvalitného papiera moja Alžbeta. Voňal po konvalinkách a čistý bol jak druhý sneh na Poljamke.

Od prekvapenia som ostal obarený. Čo to má byť?! Keď je moja žienka v ďalekej Prahe, kto kojí nášho Števka? Stalo sa malému niečo? Žije, alebo …

Vzal som si dva dni voľna z rodinných dôvodov, nasadol  na prvý vlak a ponáhľal sa domov. Trvalo to večnosť. Zomrel prezident – osloboditeľ Masaryk, trúchlilo sa na každom kroku. Jeho otec bol z Kopčan pri Holíči, robil kočiša u pánov a mamka varila panstvu v Hustopečích na Morave. Hovorí sa, že syn sa im narodil doma, v Kopčanoch, ale nemali matriku a tak ho rodičia zapísali v Hodoníne. Odvtedy ho Česi považujú za svojho rodáka. Neviem, čo je na tom pravdy, ale celkom by mi to tak aj sedelo.

V kuchyni našej chalupy bola len svokra. Miesila kysnutý slaný koláč s kôprom. Ani sa nepozrela na mňa. Len mi oznámila to isté, čo bolo v liste

           – Alžbeta išla kojiť do Prahy. 

– Ako? – opýtal som sa jej.

Konečne sa na mňa kukla.

– No ako? Z ceckov, z čoho iného sa kojí…

Zhodil som ruksak na zem.

– Prečo ste mi to nepovedali skôr?

– Kým by ti došiel list, dávno by si vybrali  inú dojku. Nemohli sme čakať.

– Keď už musela, tak prosím, ale keby išla len toť, do Myjavy, alebo do Starej Turej… Ale do Prahy!? Šak to je na konci sveta….

Svokra nasypala do vriacej polievky rozdrvený cesnak a soľ.  Nešetrila.

Pozrel som sa na jej veľké ovisnuté cecky.

– A kto kojí nášho Števka? Vari nie vy!?

Oči mala jak baránok.

– Ale choď, ty kamaz! Ako ti to mohlo napadnúť!? Števko pije kravské mlieko.

– Kravské? Ničomu nerozumiem. Ani trocha. Prečo ste Alžbetu pustila tak ďaleko?

– V Prahe jej ponúkli 800 korún za mesiac kojenia. Na kopaniciach je bieda a bude  ešte horší, to mi ver. Osemsto korún na ruku! Toľko peňazí ty nezarobíš, ani keď v Harmanci vykopeš tri tunely, – povedala svokra a varovne zdvihla prst.

– Na to si mosím sadnúť, – vzdychol som si a sadol na lavicu, hneď vedľa ruksaku ešte mokrého od dažďa. Mal som v ňom cukríky, ktoré som kúpil v Bystrici a papier do latriny. Je mäkší jak noviny.

Kým svokra varila polievku, hovorila mi, ako k tomu všetkému došlo.

Do Poljamky prišli nejakí páni z Prahy. Autom. Pekné bolo, modré, nablýskané, s pochromovanými svetlami. Agitovali za dojku, pýtali sa ľudí, v ktorom dome je narodené dieťa a ktorá matka by chcela ísť kojiť. O chvíľu sa okolo nich obšmietalo plno ľudí, také niečo sa nevidí každý deň. Prišla aj Čubalka z Dolnej Poljamky. Pekná je jak obrázok, ale jej dieťa malo už osem mesiacov a to bol problém.

– Inak by ju zobrali. No len čo sa to dozvedeli, že jej malý má osem mesiacov a pár dní, takú dojku už nechceli. Potrebovali takú, ktorá má najviac dvojmesačné decko. Naša Alžbeta mala šťastie. Veľké šťastie. Vybrali si ju. Je mladá, zdravá a zdatná. Odviezli ju do Prahy, len čo sa stihla pobaliť. Bude tam kojiť malé knieža, Karola Schwarzenberga. Za peniaze, ktoré zarobí, opravíš dom, kúpiš vlastné kone, role a možno ti ostane aj na býčka.

Pekne sa to počúvalo. Robota v tuneli bola drina, všade vlhko a mokro.

– A čo Štefan? Prežije bez materského mlieka?  – opýtal som sa svokry.

Otvorila dvere do izby. Malý spal v kolíske, na tvári mal pokojný úsmev.

– Pravdaže prežije. Neboj sa, dobré mu bude aj kravské mlieko, raz vám bude za všetko vďačný.

Ukážka z pripravovaného románu

Tvorbu diela Raňajky s Dalím podporil z verejných zdrojov formou štipendia FPU