Príliš rýchly koniec ideálneho sveta

     V bulharskom kláštore Rila visí olejomaľba s názvom Vyhnanie z raja. Nad Adamom a Evou letí anjel s plamenným mečom v ruke. Nie je na tom nič zvláštne, podobným spôsobom je Vyhnanie z Raja zobrazené aj na iných obrazoch a ikonách.
Medard si v horúci augustový deň ale všimne, že Eva na obraze vyzerá ako tehotná. Stojí v stále pokojnej rieke, ktorú má po kolená. Pokojné sú aj stromy a rastliny.
– Neznámy autor mohol podobným spôsobom namaľovať desiatky nahých žien. Silnejšie stehná, plnšie boky a mierne vypučené ženské brucho boli v minulosti ideálom ženskej krásy, čo sa prejavilo aj v maliarstve, – pomyslel si Medard. – Možné je však aj to, že maliar chcel nevšedným stvárnením Evinho tela niečo naznačiť.
– Alebo len popliesť rozum budúcim generáciám, – doplní nečakane jeho úvahu o obraze slečna Yv, ktorá je dlhé roky Medardovou múzou.
Na olejomaľbu z Rily si štyridsiatnik spomenie o dva roky neskôr.
– Nič nepredstavuje koniec ideálneho sveta tak presvedčivo. To, čo prišlo potom je už len zmätená improvizácia, – pomyslí si Medard.
Plaz mal v dokonalom svete na prvý dojem nevýrazné poslanie. Do momentu pokušenia sa Adam a Eva správali k sebe infantilne. Nevnímali svoje pohlavie, ich telá boli len hračkami, ktoré rástli s nimi. Neuvedomovali si príťažlivosť, ani moc. Obyčajný kúsok zvíjajúceho sa plaza, živý kŕč mäsa, spôsobil najväčšiu revolúciu v histórii. Rozložil ideálny svet na dobro a zlo. Drastickým vyhnaním z raja sa ľudia odlíšili od živočíchov.
Medard si v predstave opäť sadol na kamennú lavicu kláštora Rila a chvíľu pozoroval jašteričku plaziacu sa po kamennej dlažbe. Vo chvíli, keď zastala na mieste, vďaka svojim farbám splynula so zemou.
– Adam a Eva túžili aj po tom, aby boli po stretnutí s hadom nenápadní. Chceli si užívať zmyselnosť svojich objavených tiel, meniacich sa z naivných hračiek na utrpenie. Nevyliečiteľné choroby, mor, pálenie bosoriek, vojny, križiacke a atómové výpravy. Obyčajný had odhalil ich podstatu, – uvažoval Medard a opäť uvidel jašteričku, ktorá sa oddelila od zeme a utekala sa ukryť pred slnkom pod rozkošatený strom.
Alebo Boha už nudil med raja a tak siahol po jeho odvrátenej tvári.
– Tehotnej Eve začalo neprirodzene rásť brucho. Ako to vnímala? Ako to prežíval Adam? Bál sa o jej život? Mal strach, že ju neznáma sila roztrhne a on príde o obľúbenú hračku a upadne do ničivej samoty?
Evine brucho bolo čoraz väčšie, dostala vysoké teploty. Adam jej prikladal na telo vo vode vychladené palmové listy, mysliac si, že to zmenší jej utrpenie a nechuť do jedla. Ale to bol len začiatok, bolesti začínali byť neznesiteľné. Adam prosil Boha, aby jej pomohol. Nemyslel na seba, aj keď mu nohu poranila mäsožravá rastlina. V noci sa mu snívalo, že ho prehltla. Bol muchou letiacou ponad jej očarujúci kvet.
A potom to prišlo.
Uprostred noci Eva zavyla ako ťažko zranené zviera. Silný kŕč ju stiahol z ležadla poskladaného z eukalyptových listov. Skĺzla sa na zem, ale inak ako had zo stromu. Chvela sa, zvierala päste, dlhé nechty jej prerazili kožu, krvácala. Tušila už, že za jej utrpením je Adam? Silný tlak jej zvieral brucho. Mäsožravá rastlina zovrela svoj kvet a vzápätí ho uvoľnila. Zo svojho nenásytného hrdla vychrlila všetky zvyšky raja. Potom Evine telo opäť zovrel silný kŕč. Akoby z nej vychádzali všetky vnútornosti. Adam ju pevne zovrel za ruku a videl, ako sa jej otvoril klín. Mihlo sa v ňom niečo živé. Ligotalo sa to na slnku. Ako fliačik vody v oáze. Neustále sa to zväčšovalo a vychádzalo z jej tela. Adam pevne zovrel v ruke palicu a v snahe zachrániť Evu chcel udrieť. Možno by to aj urobil, keby sa nad Eviným klínom neobjavili dve zatvorené oči, potom ústa, brada a koniec hlavy ľudskej zmenšeniny. A liezlo to z nej ďalej, obalené v krvi. Kričala od bolesti. Stále mal chuť neznámeho votrelca nabodnúť na palicu s ostrým koncom, ale v poslednej chvíli sa zastavil. Eva omdlela a rozhodila ruky vedľa seba. Akoby ju Boh pribil na svoj prvý kríž. Vzápätí sa posadila a s krvavými rukami pohľadila ľudskú zmenšeninu po mokrých vlasoch. O milióny rokov žena na lazoch zašliapala svojho novorodenca do hnoja. Bola naňho sama. Nechcela ho. Pršalo.   

Po dvore kláštora Rila chodí cigánka s rozpustenými vlasmi po pás a ponúka večnú mladosť. V mosadzných nádobách prelieva do fľaštičiek čarovný nápoj. Pohyby jej rúk pripomínajú vlniaceho sa hada. Medard po žene natiahne ruku, ale tá sa šikovne uhne.
– Prežiť život od začiatku by bolo… – pomyslí si Medard, ale svoju myšlienku nedokončí. V prichádzajúcej nádeji sa ho zmocnil strach. Pohľadom hľadá nenápadnú jašteričku, ktorá si s kožou vyzliekla aj nohy. Sneží.

 

Tento sen

Tento sen som si zapamätal na rozdiel od iných. Sníval sa mi medzi ôsmou a deviatou hodinou, keď už väčšina ľudí pracuje, alebo je na ceste do práce. Ak by som musel cestovať aj ja, tak by sa mi, pochopiteľne, nesníval a možno by to tak bolo lepšie.
V tom sne som sa objavil v meste pod skalnatými vrchmi. Mohli to byť Tatry, alebo Alpy. Slnkom zaliate dni som prežíval so skupinou neznámych ľudí pri moderne vyzerajúcom kúpalisku s atrakciami. Boli také farebné, že pohľad na ne rezal oči. Užívali sme si každý deň a zrejme preto som sa usmieval. Potom sa však stalo niečo, čo ma vyviedlo z miery. Nikto z mojich snových priateľov mi včas neoznámil, že z toho krásneho miesta odchádzame. Videl som ich ako sedia vo veľmi dlhom modrom aute a všetci sú oblečení v policajných uniformách. Muži, aj ženy. Odrazu som zistil, že sedím medzi nimi, pozeral som sa na seba zhora. Bol som pripravený na odchod a pritom som nemal zbalenú batožinu. Požiadal som tých milých ľudí, aby ma počkali, že sa hneď vrátim aj so svojimi vecami. Dvaja súhlasne prikývli, pričom mali v tvárach taký zvláštny výraz. Pomyslel som si, že nikdy nevieme, kedy sa s niekým vidíme naposledy. V lepšom prípade si po jeho smrti vybavujeme okamihy nášho posledného stretnutia, ktoré si o niečo prikrášlime.
Ponáhľal som sa do hotela pre kufor. Rýchlo som vybehol na štvrté poschodie a išiel k izbe, v ktorej som býval. Bola zamknutá a kľúč nebol v zámke. Vošla do mňa zúrivosť z vlastnej neschopnosti a tak som kopol do dverí. Až vtedy som zistil, že to nie sú dvere, ale fototapeta dverí, ktorá sa roztrhla a za ňou bol čerstvo zamurovaný vchod. Zdesený som sa vrátil na recepciu, kde sa tvárili, že by mi zniesli modré z neba. Recepčná, ktorá nápadne pripomínala herečku Umu Thurman, mi s príjemným úsmevom oznámila, že svoju izbu som hľadal na štvrtom poschodí, ale v nesprávnej časti hotela. Namiesto do sektoru D som vošiel do sektoru A. Začala ma oblievať horúčava, cítil som, ako mi rýchlo mastia vlasy. Opäť som vybehol štyri poschodia a zaklopal na dvere izby, ktorá mala byť moja. Prišli mi otvoriť dvaja mladí, približne tridsaťroční muži, obaja v krátkych červených nohaviciach. S  rovnakými výrazmi v tvárach, ako mali moji snoví priatelia, ma pozývali dnu. Povedal som, že chcem len svoje veci. Začali sa smiať a vzápätí mi vyhádzali na chodbu tričká, ponožky, plavky, uteráky, aj hygienické potreby. Rýchlo som sa snažil veci zbaliť do tašky, ale bola príliš malá a tak som ich pozbieral a niesol v oboch rukách po chodbe. Nechcel som strácať čas a preto som sa ponáhľal k veľmi dlhému autu. Napadlo mi, že na parkovisku už možno nebude. Čas, ktorý som strávil zbytočnými omylmi bol príliš dlhý, nemali dôvod na mňa čakať, každý z nich sa určite ponáhľa domov. Upokojoval som sa: keď tam nikoho nenájdem, odcestujem najbližším vlakom. Cesta na parkovisko mi trvala večnosť. Keď som konečne prišiel pred rozľahlý hotel pripomínajúci žltú korytnačku, auto s mojimi snovými priateľmi v policajných uniformách tam už naozaj nebolo. Z ich odchodu som zostal sklamaný. S poloprázdnym kufrom a niekoľkými vecami v rukách som odchádzal z parkoviska k železničnej trati a v jednej chvíli som sa pozrel na zem. Ležalo na nej to isté veľmi dlhé modré auto, ale zmenšené na detskú hračku. Okamžite som ho spoznal. Pripomínalo zvalcovanú plechovku piva. Okolo nej sa zväčšoval fľak tmavočervenej tekutiny. Mohla to byť krv, ale aj šťava zo zaváraných čučoriedok, ktoré patrili medzi miestne špeciality a v kufri auta boli poukladané na sebe ako sklenená pevnosť.
Tento sen sa mi nesníval len tak. Od vzniku legendy, ku ktorej ma svojou nástojčivosťou priviedol, uplynulo už veľa času. Vznikla pre to, aby ľuďom pripomínala fatálnu osudovosť života?
Na prahu nového milénia som mal besedu v štýlovej Balbínovej poetickej hospúdke v Prahe. Nikto ma tam nepoznal a navyše, akcia sa konala o pol piatej popoludní, keď je väčšina ľudí ešte v práci. Nerobím si prehnané ilúzie, usporiadať stretnutie s neznámym autorom, na ktorú pozýval jeden ručne nakreslený plagátik v zasklenej vitríne pred krčmičkou, bolo od organizátorov odvážne. Spod hnedého závesu na pódiu som s napätím pozoroval, kto príde. Väčšinou to boli starší ľudia, ktorých čas už neriadilo zamestnanie a rodinné povinnosti. Cítil som, že sa čoskoro medzi nami vytvorí zvláštne puto, ktoré bude trvať len krátko, možno hodinu, ale niečím sa stane výnimočné.
Nemýlil som sa a predsa…
Poslucháčov, ktorých prišlo asi pätnásť, zaujalo najmä rozprávanie z mojich ciest po pobaltských krajinách a z Černobyle. Najväčší údiv a zvedavosť však  vyvolala legenda, ktorá vznikla po páde ruského lietadla IL-18 na bratislavkom jazere Zlaté piesky v júli 1976. Uvedomil som si, že moje obecenstvo sedí v prítmí hľadiska na stoličkách tak, akoby sedeli v lietadle: štyria pasažieri na jednej strane a štyria na druhej strane. Medzi sebou mali úzku, asi metrovú uličku. Niečo mi našepkávalo, že sem prišli len kvôli tejto legende a tomu prispôsobili aj sedenie. Ale odkiaľ mohli vedieť, že budem pri všetkej úcte hovoriť o nešťastí tak pôsobivo?
V ten horúci júlový deň letel štvormotorový IL-18 na pravidelnej linke z Prahy do Bratislavy. Svedkom nešťastia, ktoré si vyžiadalo sedemdesiatšesť ľudí, boli dovolenkári na Zlatých pieskoch. Nikomu z nich sa po páde inak spoľahlivého stroja našťastie nič nestalo, zničený bol len čln v blízkosti ostrova. Bývalý režim o nešťastí  informoval len krátkymi správami v novinách. Nedostatočné oboznámenie s tragickou skutočnosťou bolo vodou na mlyn pre legendu plnú zimomrivej osudovosti.
Pád lietadla prežili traja ľudia, ktorých sanitky previezli do bratislavských nemocníc. Jedným z nich bol Francúz. Po pár dňoch ho zo špitála prepustili. Po tom, čo prežil pád lietadla, však do Paríža odmietol letieť náhradným eroplánom. Z telefónneho automatu, ktorý bol v areáli nemocnice na Mickiewiczovej (starí Bratislavčania ju volajú Štátna), zatelefonoval svojmu priateľovi a poprosil ho, aby preňho prišiel autom. Priateľ sa potešil, že haváriu lietadla prežil.
– Vezmem si dovolenku a oslávime to!, – povedal Francúzovi jeho kamarát a o pár dní prišiel do Bratislavy na novom kabriolete. Nie je ťažké si predstaviť, aké bolo zvítanie toho, ktorý mal byť už niekoľko dní po smrti s dlhročným kamarátom! Oslavu života v Bratislave poriadne roztočili a peniazmi nešetrili. Zabávali sa v hoteli Carlton, ktorý patril k najdrahším a najprestížnejším v celom Československu. Po bujarom žúre v Cercle bare (jeden z mála bol otvorený do rána), nastúpili do kabrioletu a vydali sa k rakúskym hraniciam. Nedostali sa však ani za územie mesta. Pri výjazde zo zákruty narazili do eletričky a obaja boli na mieste mŕtvi.
Túto legendu si ľudia rozprávali desaťročia a ja som na ňu na istý čas zabudol. Zrejme to bude tým, že som sa profesne pohyboval v súčasnom svete, ktorý je často osudovejší ako legendy. Spomenul som si na ňu po mnohých rokoch vďaka snu o veľmi dlhom aute a neznámych priateľoch. Moje obecenstvo v ten jesenný deň U Balbínov dojala fatálnosť tohto príbehu. Stoličky si pritlačili bližšie k sebe, zrejme v duchu, keď sa bojíme spolu, bojíme sa menej. Staršia pani po sedemdesiatke, s výrazne ostrými lícnymi kosťami a s výbehovými rámami okuliarov počas môjho rozprávania niekam odišla. Neprekvapilo ma, že som jej odchod nezachytil. Zistil som to až neskôr, pri pohľade do obecenstva.
Moji vďační poslucháči sa o hodinu a pol roztrúsili do pražských ulíc a uličiek. Odnášali si so sebou niečo, nad čím ešte nejaký čas premýšľali, aj napriek tomu, že mali dosť svojich starostí: mysleli na Francúza, ktorý mal šťastie, že prežil pád lietadla, ale smrť ho nepustila zo svojho zovretia.
Po vyše štyridsiatich rokoch od pádu lietadla IL-18 vyšlo v tlači niekoľko článkov a kniha. Jej autor v Normandii vypátral Francúza, ktorý mal podľa legendy prežiť pád lietadla, ale po pár dňoch zahynul v kabriolete. Žije! Má tajomný úsmev, možno neznáša slimáky a počúva šansóny. Gérard prezradil, že si počas tragického letu nič mimoriadne nevšimol. Letušku videl pri nastupovaní do stroja, aj počas letu, ale pred Bratislavou už do kabíny neprišla. Po hospitalizácii mu Československé aerolínie ponúkli letieť domov ich linkou, alebo vlakom. Odmietol. Do Paríža letel s Air France, odtiaľ do Rennes, kde ho opäť umiestnili v nemocnici. Do práce sa vrátil ešte toho istého roku, týždeň pred Vianocami. Neskôr sa oženil a mal dve dcéry. Po prvýkrát nastúpil do lietadla až v roku 2008 a na Zlaté piesky sa vrátil o tri roky neskôr. V knihe sa píše, že dvaja Francúzi pracujúci v Bratislave v roku 1976 skutočne havarovali a jeden z nich zomrel. S pádom lietadla ale nemali nič spoločného.
Ktorá verzia tohto príbehu je zaujímavejšia?
Legenda, alebo skutočnosť?
Dejinami sa pofľakujú vedľa seba a po určitom čase často splynú do jedného príbehu s tým istým koncom: Definitívnym. Ako sedemdesiatšesť pasažierov havarovaného lietadla IL-18.
Pred očami mám aj po rokoch tú starú pani s výrazne ostrými lícnymi kosťami, ktorá sa počas môjho rozprávania nenápadne vytratila z pražskej krčmičky U Balbínov. Pýtal som sa na ňu, ale nikto ju nepoznal. Stratila sa mi z očí po krátkom, veľmi krátkom zamyslení. Ako letuška padajúcej kovovej tuby, ktorá počas letu vyšla z pohľadu dlhé roky mŕtveho Gérarda a predsa v ňom zostala navždy prítomná.

Tvorbu pripravovaného rukopisu próz Jozefa Kollára Limity podporil z verejných zdrojov formou štipendia FPU