Príbehy poviedok, o ktorých autor tvrdí, že sa nestali, môžu byť rozhľadenému pozorovateľovi niektorých udalostí z nášho blízkeho i vzdialenejšieho sveta podozrivo povedomé. Autor o tom od začiatku ich vzniku vie. Výsledkom sú jedinečné príbehy a ich „spodobovanie“ s často až absurdnými rozmermi. Podobne ako spoluhlásky vytvárame medzi sebou páry, spájame sa, dozrievame, prispôsobujeme jeden druhému a napokon v osamelosti dožívame. Natíska sa otázka – sme to vôbec ešte my? Podarilo sa nám v občasnej eufórii prekročiť vlastný tieň, alebo to bol už tieň niekoho iného? Nová kniha próz Jozefa Kollára je aj o tom, čo ľudskému spodobovaniu nevyhnutne predchádza.